Postrehy

Vôbec som nemala v úmysle písať ďalší príspevok o ženách. Zmenil to Maroš Kramár a jeho vyjadrenie. To nonšalantné, akoby nad vecou konštatovanie, že sa k jeho kauze ozývajú len frustrované, ohrdnuté ženy, ktorých sa nikto nedotýka. Archetipálna predstava, že šťastné ženy sú len tie, ktoré majú verejnú sexuálnu pozornosť… V mysli sa mi vynorila Veľká noc, keď som mala byť blažená, pretože ma korbáčom chlapci plieskali po zadku a vodou zmáčali tričko ( bolo tak lepšie vidieť, čo je pod ním ). Lenže ja som šťastná nebola, cítila som sa ponížená a ani som presne nevedela prečo. Dnes to už viem. Bola som ako na trhu, kde kupujúci pozerá koňovi na zuby a dohaduje sa so susedom, či stojí za to. V tých nevyžiadaných sexuálnych “pozornostiach” je žena degradovaná na podriadenú bezduchú bytosť. Je veľký rozdiel medzi komplimentom a útokom do osobnej zóny a nie každá žena je natoľko asertívna, aby si s tým poradila. Nemyslím, že Kramár nejak extra prekročil hranice, ale jeho predstava o nešťastných ženách bez dotykov ho stavia do role človeka, neschopného chápať nič iné, ako živočíšne pudy.