Postrehy

Rúšková hystéria časti obyvateľstva naplno obnažila ich komunitu. Ukázala akí sú, keď sa musia osobne zapojiť do boja. Rúško totiž nie je kus handry, ale možná bariéra medzi životom a smrťou. Ale väčšinou cudzím… A tu sa ukazuje, ako pramálo sú ochotní obetovať. Keď sa začali objavovať prvé protesty, prvé odkryté nosy, nechápavo som točila hlavou. Veď to najmenej, čo môžem spraviť, je nechať si pre istotu svoje “kvapôčky” u seba. Ak niekoho nakazím a on umrie, už nebudem môcť povedať: “Prepáč, asi som sa mýlila”. A ak aj je možnosť takéhoto fatálneho dopadu malá, mám mať svedomie ju ignorovať ? Rozhodne nie, morálka sa predsa neohýba podľa pohodlia, alebo konšpirácií. Naša spoločnosť začína javiť známky otupenosti, čo je možno istý spôsob sebeobrany ( deje sa príliš mnoho a city bolia ). Ak sa však ľudia, ktorí majú možnosť spoločnosť ovplyvňovať správajú cynicky, alebo malomyseľne, syndróm egoizmu a hlúposti prehlbujú. K humanizmu a vedomostiam sme sa pomerne dlho dopracovávali a neverím, že to všetko môžme tak rýchlo stratiť. Ale, čo ak ?