Postrehy

Vojna. Až donedávna to bol pre väčšinu ľudí v Európe pojem z minulosti. Odrazu je priam hmatateľná. Vidím ľudí súcitiacich, nahnevaných, prekvapených, popierajúcich… A vystrašených. Tiež sa bojím. Celkom prirodzene mám strach o ľudí, ktorí trpia. Mám strach z ekonomických dôsledov vojny, ktoré nepochybne zasiahnu životnú úroveň a bude to ťažké. Najviac sa však desím predstavy budúcnosti, v ktorej sa plazivo rozširuje ideológia, ktorú vo svojej knihe opísal George Orwell. Že svet budú pokrývať stále viac spoločnosti, ktoré sú amorálne. Svoj „úspech“ stavajú na klamstvách, manipuláciách a kultoch. Pravdu a toleranciu považujú za slabosť, nenávisť a agresivitu za prejav sily. Na svojom území ovládajú všetko a kontrolujú všetko, vrátane súkromia. Desím sa toho, že príde deň ( a možno už aj nastal ), keď rodič udáva svoje dieťa a naopak. Keď kultivovanosť a intelekt ustúpi pred hrubosťou a primitivitou. Keď krása a umenie nebude mať hodnotu. Keď veda bude slúžiť na špehovanie a zbrojenie. Áno, ovládol ma strach. Svet, ktorý som vo svojich víziách pre budúce generácie videla, začína blednúť. A farby stráca smerom od východu. Z krajiny, ktorá vyhrala dve svetové vojny, má ľudský aj prírodný potenciál a napriek tomu sa neustále zmieta v zmesi autokracie a neschopnosti ideovo rásť. Ukrajina práve rozhoduje aj o nás.