Redaktorka na ulici pristavuje ľudí.
“Nosíte rúšku ?” podstrčí mikrofón okoloidúcemu.
“Samozrejme, som zodpovedný.” Odpovie respondent.
V tom do záberu vkročí ďalší občan: “Všetko je to výmysel, rúšky, vakcíny, covid !!! Nenechám sa zotročovať !”
Vzápätí sa obaja hádajú v nezmieriteľných názoroch. Redaktorka si to celé natáča na mobil, aby mohla tento názorový boj zavesiť na internet a získať chvíľku lacnej slávy.
Svet je čím ďalej, tým viac polarizovaný a ak by sme si to náhodou nevšimli, je to v priamom prenose. Keby som chcela byť apokalyptická, sme takmer na vrchole pádu a ten posledný krok do priepasti bude ekologický. Lenže apokalypsy ani zďaleka neprebiehajú ako v Biblii. Neznamenajú koniec, ako podotýka pán profesor Bárta, ale reštart. To, čo spoločnosť privedie na vrchol, ju nakoniec aj zničí. Náš blahobyt, nech mi odpustia sociálne slabšie skupiny, dosahuje v mnohých prípadoch dekadenciu starého Ríma. Vedecko-technická revolúcia dlhodobo upevňuje vedomie, že ľudstvo nemá premožiteľa. Globalizácia v nesporne dobrej vôli vyrovnať životnú úroveň na celej planéte, zaradila vesmírnu rýchlosť. Tá však môže spôsobovať časové paradoxy ( myslenie a tradície sa menia iným tempom ako ekonomické a spoločenské napredovanie ). Ak by som to mala zhrnúť, zdá sa, že na vyšší level nie sme ako celok pripravení morálne. Práve tu vidím najväčší handicap, ktorý ostal prikrčený v úzadí a bráni nám z vrcholu namiesto pádu vzniesť sa na Olymp. Je to ten pomyselný malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo. Ale ja verím, že ho raz spravíme. Sme k nemu stále bližšie.